Barbora

    Bola som rada, ked sa poobede trošku vyjasnilo, prestalo pršať a mohli sme isť trošku von, tak som vzala Baru, psa a namierili sme si to k Dunaju. Bolo málo ľudí, čo je už v týchto teplých jarných dňoch skôr výnimkou.

Zašli sme až k vode, trošku sme sa vyšantili:) a šli sme späť cez velikánske pole( neviem, či to je pole, je to skrátka veľká plocha a niečo tam rastie) a kedže s kočíkom sa zle šlo, radšej som zvolila dlhšiu, ale pohodlnejšiu prachovú cestu. A dobre som spravila. Hned na kraji na mňa pozerali dva datelinové štvorlístky. Ešte nikdy som štvorlístok nenašla - preto som sa tešila ako malé dieťa, odtrhla som ich a vložila do prázdnej cigaretovej škatuľky.Chcela som si ich dať vylisovať a odložiť, ale ked som prišla domov, mala som na starosti kopu iných vecí - bežné záležitosti okolo babätka....

Asi pred hodinkou som si konečne sadla, spravila som si kávu, cigaretku...vyhodila som prázdnu krabičku, otvorila novú, vzala som smeti,psa vyšla von a ....mám po štvorlístkoch.

A tak ma napadlo, či to tak nerobíme aj s ozajstným šťastím.........nájdeme ho, tešíme sa z neho, ale len na chvíľu, potom nám zovšednie, zabudneme naňho a odhodíme ho...A potom? Potom hľadáme odznova, ale sme nepoučitelní....