Barbora

Tak veru....po zistení očakávania druhého potomka - ako sa neskôr zistilo dvoch - po miernom psychickom nátlaku zo strany rodičov (Barbora, ty si normálna trúba, budeš mať tri deti, nemôžeš furt len špekulovať - moja maminka), aj zo strany budúceho tatina ( slobodná matka s dvomi deťmi, to už nieje ani na polutovanie, to je fakt vyslovený trapas - a to sme ešte nevedeli o dvojčatkách....)sme sa teda rozhodli...svadba bude...kto očakával veľkú slávu, musel byť sklamaný...

Po všelijakých otravných vybavovačkách - bolo ich menej, ako som  si myslela - sme sa minulý týždeň  v sobotu dostavili na miesto určenia - teda ja som sa dostavila - tričko som mala špinavé od Barborkinej čokolády, ona mi vrieskala na rukách, mamička bezradne stála a pozorovala udivený pohľad tety matrikárky, či ako sa volá, a začala ju ubezpečovať, že takto oblečená sa samozrejme vydávať nebudem  - čo samozrejme nebolo také isté, pretože  moje šaty - fakt chutnučký elegantný kostýmček - mal tatko v aute a tatka nebolo.A čo bolo horšie, zatiaľ sa nedostavil ani Danko, môj nastávajúci....bol na služobke v Prahe a ráno volal, že to stihne len "taktak".Odjakživa som kluďaska, len tak ma niečo nerozhádže, ale keď prišiel tatko a ja som sa konečne obliekla(fakt som vyzerala dobre - už som pribrala 4kg a takmer to nebolo vidieť:)), vzala som posledný krát na ruky moje malé mimčo   - už budeš mať oficialne tatka, ty moja sirôtka úbohá - a ona ma celú ovrackala - tak to bolo aj na mňa dosť.Mamička začala lamentovať a povedala, že toto dobre nedopadne, nemala som chuť ju utešovať, vrazila som jej Barču do rúk a taká ogrckaná som si šla von zapáliť(nefajčila som odkedy som zistila, že som v tom, ale teraz som nevydržala - vypýtala som si od tatka cigu - to že mi ju dal budem do konca života považovať za skratové konanie - to by ste museli poznať môjho tatka - musel byť v takom stave, v akom by iný človek dokázal zabiť a na druhý deň si nič nepamätať - ako sa to volá?

Vonku mi celá tá situácia prišla strašne smiešna - zhypnotizovaný tatko, plačúca mamina, ženícha nikde a ja stojím vonku s cigaretou v ruke v ogrcaných šatách, tehotná, opustená....

Konečne prišiel Danko(so 45min.meškaním)   ....mal oblek ešte z roboty...videl ma ako tam stojím a fajčím a vedel, že je zle...za normálnych okolností by som to nespravila. Prišiel, cigu  zahasil, usmial sa, pozrel na mňa - mal pod očami kruhy a strašne starostlivý výraz - objal ma a mne bolo lepšie -  snáď preto, že už som nebola ogrckaná sama... alebo preto, že som vedela,že s týmto človekom nebudem nikdy sama, stratená ani opustená...a potom sme sa vzali....už sa nepokazilo nič, čo by stálo za reč.

Moja prvá svadba bola veľká a krásna, mala som pekné šaty, aj v kostolíku sme boli....ale môj manžel sa už o jedenástej opil so svojím a mojim bratom - a taký bol aj život s ním - naoko bolo všetko ako má byť, ale naozaj....aj výraz "nič moc" je honosný a prehnaný pre definovanie nášho manželstva.

Takže tak. Myslím, že teraz je všetko ako má byť       NAOZAJ     

A na maličkostiach, ako sú ogrcané svadobné šaty či o pár centimetrov širší pás fakt nezáleží.    ŽE NE?