Barbora

    Mám na ňu chuť ešte keď ma držíš a niečo šepkáš.Držíš ma silno, tvoje ústa, ruky sú všade, som ťa plná. Počkám, kým zaspíš (vždy zaspíš ), oslobodím sa z tvojho objatia, vstanem a zabalená do deky otvorím okno. Už viem, že ťa ten chlad nezobudí - len sa mocnejšie zababušíš do prikrývky, objímeš vankúš - možno si myslíš, že som to ja, neviem...

Teším sa. Mám rada to slabé zasyčanie aj červenú žeravú bodku.Je zima, oproti v dome ešte svieti jedno - dve svetlá. Pozerám do tmy, cítim sa dobre, ten pocit samoty a zároveň vedomie, že sa stačí otočiť a si tam...hľadím von, fajčím a čakám, kým dozneje vo mne tvoja prítomnosť, nadvláda, tvoja sila.

Do noci sa usmievam alebo plačem, nemyslím na nič, snáď na teba...Začínam cítiť radosť, že mi je zima - znamená to, že o chvíľu sa k tebe vrátim. Ešte raz si "potiahnem", je mi  ľúto, že už je koniec - zapáliť si ďaľšiu by ale nemalo význam, nechutila by.

Zavriem okno, hlasno zavŕzga...vkĺznem k tebe, trošku sa chvejem.Prebudíš sa a spýtaš sa, kde som bola a že som ti chýbala.

"Zima mi bola bez teba" povieš ešte.