Barbora

a mna to samozrejme dosť zobralo...na onkológiu...však mamy sú silné, majú tu byť s nami a nech sme sto krát dospelí... aj keď máme vlastné deti a bývame v inom meste...mama je istota, ak sa niečo pokazí, ona je tu vždy. Má krásny úsmev a keď mi povie, že mi to nemyslí, že som trúba, a toto či tamto som nemala robiť, že to robím zle - ja samozrejme protestujem, ale skôr či neskôr sa ukáže, že zasa mala pravdu...

Keď mi to oznámila, usmievala sa, ako vždy...ale videla som, že sa bojí...samozrejme, nech je akákoľvek svetová, je len človek ako všetci....Keď sme to dostatočne rozobrali, povedala, že každý človek má na istom úseku svojej cesty zabodnutý kolík v zemi, ktorý nedovolí ísť ďalej  a keď ho tam ona ešte zabodnutý nemá, môže ísť na operáciu aj milion krát, nič sa nestane. Ale ak tam je....povedala a zosmutnela....ale podľa mňa....ak je to len kolík, ten sa dá vždy obísť, mamička!!!

 Bože, daj aby som teraz - jediný krát - mala pravdu ja.....