Barbora

Vonku bola strašná zima, čo ale koncom decembra nieje nič neobvyklé  , práve sme zašli do bočnej uličky, čiastočne skryť sa pred vetrom, a čiastočne zlepšiť si už aj tak dobrú náladu - ak viete ako to myslím...Bolo nám dobre, nepotrebovali sme v tej chvíli riešiť žiadne problémy, aj ked ich každý z nás mal vyše hlavy. Skrátka sme tam stáli, triasli sa od zimy, túlili sa k sebe a vychutnávali sme chvíľu, krásnu chvíľu, a na moment som si želala, aby neskončila. Aj ked nerada, pomaly som sa odtiahla

"Pôjdeme?" z jeho reakcie mi bolo jasné, že sa nechce ani jemu.Pozrel na mňa, niečo zamrmlal, ale o chvíľu sme už zasa kráčali proti vetru, s cigou v ruke, "posilnení", všetko nám bolo smiešne, problémy neexistovali, iní ľudia tam neboli...

Zastali sme až na schodoch. Dnu aj von chodili ľudia, vrážali do nás, a my sme tam len stáli, pozerali na seba a strašne hlúpo sme sa usmievali."Je mi zima..." povedala som, nejdeme dolu?" Chytil si ma za ruky, pohladkal po tvári až ma zamrazilo, stále si sa približoval a ja som ti nevedela, možno nechcela zabrániť."Pod, kúpime si leto, aspon kúsok"zašepkal si niekde nebezpečne blízko...nie, takto to nemá byť, nesmie...musím ignorovať, ako sa mi trasú nohy(nie od zimy), nesmiem vnímať ton tvojho hlasu, ani tvoje pery tak strašne blízko....

Ako zabrániť človeku, ktorého milujete, aby vás pobozkal, ked tak veľmi chcete, aby citil vlhkosť vašich pier? "Chod dolu a kúp mi pivo, ja zbehnem pre to leto" povedala som a on ani nestačil odpovedať. Situácia bola príliš vážna, ušla som do vetra, do zimy, od teba...