Barbora

...po celom týždni som sa naňho tešila a potrebovala ho ako soľ...

po  tyždni naháňačiek, varenia, pracovania som si ho myslím aj zaslúžila. Dnes večer nebudem ani mama(prepač mi to, Barborka), ani študentka, a už tobôž nebudem nikomu vravieť čo a ako má robiť(čo je v podstate moja pracovná náplň) Dnes večer sa budem skrátka baviť. To som mala pôvodne v úmysle....

Všetko prebiehalo hladko - Bara sladko spala, moja sestra, ktorá plánovala u mňa stráviť víkend a dnes večer ostať s malou bola na ceste. Bolo mi strašne fajn, čakal ma večer s kamarátom, zábava....konečne sme asi o desiatej vyrazili...milujem prechadzky v noci, v Bratislave....ale tentokrát sa prechádzať veľmi nedalo - fúkal silný vietor, pršalo...ale aj tak sme to riskli a vybrali sme sa cez Obchodnú smerom na korzo, plánovali sme, kam pôjdeme- snád Aligator- čo je dosť hlučný podnik, taký pajzlík, ale máme to tam radi, možno niečo kľudnejšie, však uvidíme....

Zastavil nás jeden pán a začal nám rozprávať svoj príbeh-musím sa priznať, že som prestala počúvať, akonáhle som ucítila z jeho dychu silný zápach alkoholu...vravel, že má 53rokov, nepije, nefajčí, nemá kde bývať, snad mu môžeme nejako pomôcť...už som vyťahovala peňaženku, ked ma kamarát  zastavil  so slovami, že my sme len študenti, ktorí ešte nezarábajú, takže mu pomôcť nemôžeme. Kedže som svojprávna a ked niečo urobiť chcem, tak to jednoducho urobím, dala som pánovi "padíka" , popriala mu pekný večer a chceli sme isť dalej.Spravili sme jeden krok a ten pán na nás spustil spršku nadávok- niečo v tom zmysle, že som sa mala viac buchnúť po vrecku atd a zakončil to slovami " AJ TAK STE VSETKY KU**Y!!!!" to už bolo priveľa aj na mňa, ale snažila som sa nevšímať si ho a šli sme dalej.

Pod Michalskou bránou sedeli asi štyria mladí chalani, jeden z nich tam pobehoval a vítal prichádzajúcich kelímkom s drobnými- určite ich nerozdával:) A kedže som tvor nepoučiteľný a tí chalani boli veselí a milí...vydolovala som z peňaženky všetky drobné a chcela som ich hodiť do kelímka...čo sa mi aj podarilo, ale hned na to prebehol okolo mna...vlastne neviem, či to bol chalan, či dievča a vytrhol mi z rúk peňaženku....kamarát bežal za ním a ja som tam len stála....a naraz som sa otočila a chlapci , čo sedeli na zemi tam už nesedeli...

Kamarát sa vrátil samozrejme bezúspešne.... volať policajtov  by nemalo zmysel....

tak sme si sadli do prvého podniku,  a mne už sa vôbec nechcelo baviť...bolo mi smutno, nie kvôli ukradnutej peňaženke, ale kvôli...ani neviem kvôli čomu. Bolo mi smutno a bola som sklamaná- z ľudí...ja, večná optimistka, som tam sedela a chcelo sa mi plakať, chcela som zabudnúť, do akej doby som porodila dieťa...

Dali sme si kávu a šli sme domov.